Obsah článku
Väčšina manželstiev sa dá zaradiť do jedného zo štyroch opakujúcich sa vzorov. Profesor sociológie Thomas Henricks, Ph.D., ktorý sa dlhodobo venuje výskumu partnerských vzťahov, ich pomenoval a popísal – a mnohí sa v nich spoznajú až prekvapivo presne. Ktorý typ ste vy?
Láska zo školských lavíc: romantika alebo pasca zvyku?
Anglický výraz high school sweethearts označuje páry, ktoré sa spoznali už na základnej či strednej škole a od tej chvíle spolu zostali. Začínali s vrúcnym citom a presvedčením, že nájdená láska je tá pravá a jediná. V mnohých prípadoch si prešli aspoň jedným rozchodom, no nakoniec sa k sebe vrátili.
Problém tohto typu manželstva tkvie v tom, že identita oboch partnerov je od útleho veku prepletená s tou druhého. Jeden bez druhého nevie, kým vlastne je. Pokiaľ manželia spolu nerastú a nepracujú na vzťahu, vášeň a láska sa postupne vytratia a zostane len pohodlný zvyk. Spoločné trávenie času sa stáva skôr povinnosťou než zdrojom radosti.
Títo ľudia navyše nemali príležitosť spoznať iné typy vzťahov, takže často ani netušia, že im niečo chýba. Zostávajú vo svojom stereotypnom svete jednoducho preto, lebo iný nepoznajú a zmena sa im zdá príliš riskantná. Existuje však aj výnimka – páry, ktoré spolu od mladosti skutočne rastú, podporujú sa a ľúbia rovnako vrúcne aj po desaťročiach.
Spriaznené duše: keď sa z priateľstva stane to najsilnejšie puto
Druhý typ tvorí manželia, ktorí boli najprv kamaráti. Nezačalo to motýlikmi v bruchu, ale vzájomným porozumením, spoločnými hodnotami a záujmami. Z tohto pevného základu vyrástol cit, ktorý je zo všetkých štyroch typov najstabilnejší.
Henricks tento typ nazýva komunálnym manželstvom – spojením dvoch ľudí, ktorí aktívne budujú vzájomnú podporu, intimitu a spoločné zážitky. Takíto manželia sú si navzájom najlepšími priateľmi: problémy nerozoberajú s kamarátmi, ale sadnú si spolu a prediskutujú ich otvorene. Nie sú za sebou, ale vždy na jednej strane barikády.
Zároveň si zachovávajú vlastné identity – každý má svoje záujmy a priestor pre seba. Lenže keď sú spolu, obom je proste lepšie. Vedia si priznať chybu, nechránia ego, ale vzťah. A práve táto ochota byť zraniteľný robí z ich manželstva bezpečné miesto, kde môžu byť obaja sami sebou.
Manželstvo z rozumu: tichá spokojnosť, alebo prázdnota za rohom?
Tretí typ vzniká vtedy, keď dvaja ľudia cítia, že „je čas“. Hodiny tikajú, okolie čaká, a tak sa vezmú s prvým partnerom, s ktorým to nejako ide. Nie preto, že by bola tá pravá alebo ten pravý – ale preto, že hľadanie ďalej sa zdá zbytočné.
Henricks toto manželstvo nazýva work-based, čiže manželstvo postavené na povinnostiach. Manželia fungujú, majú rozdelené roly, vychovávajú deti. Ich deň je naplnený úlohami otca a matky, a kým sú deti doma, systém drží.
Zlom prichádza s odchodom detí z hniezda. Zrazu sa na seba pozrú dvaja ľudia, ktorí nemajú o čom hovoriť a nevedia, ako spolu tráviť čas. Celé roky budovali manželstvo cez rolu rodiča, nie cez vzťah dvoch partnerov. Mnohí tento moment riešia tým, že sa ponoria do starostlivosti o vnúčatá – a prázdnotu tak len odkladajú.
Spolubývajúci pod jednou strechou: manželstvo len na papieri?
Štvrtý typ je zo všetkých najbezútešnejší. Dvaja ľudia zdieľajú domácnosť, priezvisko a kalendár spoločných návštev – no v skutočnosti si sú takmer cudzí. Chodia spolu k rodine alebo na dovolenku, lebo to tak má byť, nie preto, že by to obaja chceli.
Každý žije vo svojom uzavretom svete. Večer si nesadnú, aby sa úprimne porozprávali o tom, čo prežili. Neriešia ani nespokojnosť toho druhého, pretože zmeniť čokoľvek na sebe by bolo príliš náročné. Takéto manželstvo sa neposúva, len existuje.
Tento vzorec si ľudia väčšinou prinášajú z detstva. Vyrastali v domácnosti, kde sa city nezdieľali, intimita bola cudzia a každý žil vo svojom kúte. V dospelosti nevdojak zopakujú to, čo poznajú – hoci by si to možno ani sami nepriznali. Manželstvo sa pre nich stalo prázdnym prísľubom, do ktorého nechcú ani nemôžu vložiť viac, ako dovolí ich vlastný vzor z minulosti.
Žiadne manželstvo nie je čistý typ – a to je vlastne dobrá správa
Henricks upozorňuje, že väčšina manželstiev nie je čistou ukážkou jedného vzoru, ale kombináciou viacerých. To znamená, že hranice medzi typmi sú pohyblivé – a záleží predovšetkým na tom, čo sú obaja partneri ochotní do vzťahu vložiť. Manželstvo nie je stav, do ktorého sa raz vstúpi a ďalej sa o neho netreba starať. Je to živý vzťah, ktorý sa neustále vyvíja – a smer, ktorým sa vydá, určujú každodenné činy, nie sľuby pri oltári.
