Obsah článku
Ján Ďurica bol takmer dve desaťročia tvárou slovenského futbalu. Keď v roku 2019 zavesil kopačky na klinec, nik z vonku by nepovedal, že sa niečo zlé deje – mal rodinu, peniaze, dom aj zdravie. A predsa skončil zvinutý pod paplónom v detskej izbe, plakal a nevedel, ako ďalej. Dokonca priznal, že premýšľal o tom, že si vezme život.
Keď futbal skončil, zmizol aj Ján Ďurica
Koniec kariéry sa kryl s pandémiou koronavírusu, čo podľa Ďuricu spôsobilo, že si spočiatku plne neuvedomoval, aká veľká zmena ho zasiahla. Až keď sa život vrátil do normálu a ostatní pokračovali ďalej, on pocítil, že mu niečo zásadné chýba. „Stratil som svoju identitu. Stratil som človeka, ktorého som budoval 20 rokov a ten človek bol Ján Ďurica futbalista. Zrazu bol tento človek preč, a kto som teraz?“ opísal v podcaste magazínu Trend DNA úspechu.
Depresívne stavy ho strhávali čoraz hlbšie. Uzatváral sa pred svetom, odmietal kontakt s ľuďmi a cítil obrovskú prázdnotu napriek tomu, že navonok mu nechýbalo nič. „Mal som naozaj všetko. Rodinu, zarobené, strechu nad hlavou, bol som zdravý, ale nemal som seba,“ povedal otvorene. Vtedy mal takmer štyridsať rokov.
Situácia dospela až do momentu, keď začal premýšľať o najhoršom. „Mal som myšlienky, že si zoberiem život. Chcel som ukončiť moje trápenie. Nevedel som, ako ďalej. Bol som troska,“ priznal bez okolkov.
Trauma z detstva, ktorá ho nikdy úplne neopustila
Psychická kríza po konci kariéry nebola jedinou ranou, o ktorej sa Ďurica rozhodol prehovoriť. Rovnako otvorene sa dotkol aj oveľa staršej jazvy – zážitku z detstva a mladosti, keď sa celá jeho rodina zo dňa na deň ocitla bez strechy nad hlavou. Konkrétne okolnosti podrobnejšie nerozviedol, no váha tejto skúsenosti bola v jeho slovách zreteľne cítiť.
„Je to jazva a trauma na celý život, ktorá sa síce zahojila, ale stále tam niekde je,“ povedal. Bezdomovectvo a pocit úplnej straty istoty zanechávajú stopy, ktoré nezmiznú ani s pribúdajúcimi rokmi ani s úspechom na futbalovom trávniku.
Z dna na koučing: vlastné rany ako nástroj pomoci druhým
Prekvapivý zvrat príbehu spočíva v tom, čo Ďurica zo všetkých týchto skúseností vybudoval. Dnes pracuje ako kouč a mentor a práve to, čím si sám prešiel, považuje za základ svojej práce. Ľudia, ktorí za ním prichádzajú v ťažkých chvíľach, nenachádzajú niekoho, kto iba čítal príručky – nachádzajú niekoho, kto vie, aké to je stratiť smer a nevedieť, kto vlastne je.
Jeho príbeh zároveň pripomína, že psychické problémy neobchádzajú ani tých, ktorým sa zdanlivo darí. Ak prechádzate podobným obdobím, neváhajte vyhľadať pomoc odborníka – psychológa alebo psychiatra. Krízová linka pomoci je dostupná kedykoľvek.
