Obsah článku
Keď v roku 2004 zomrel jej manžel Rudy, počet obyvateľov mestečka Monowi v americkom štáte Nebraska klesol presne o polovicu – na jedného. Tou jedinou je Elsie Eilerová, dnes 92-ročná žena, ktorá tu každý deň otvára svoju krčmu, točí kávu miestnym farmárom aj cudzincom a v noci zatvára, keď odíde posledný hosť.
Nie je to poetická metafora ani mediálna nadsázka. Guinness World Records vlani potvrdil, že Elsie pracuje v krčme dvanásť hodín denne, šesť dní v týždni. A odísť odmieta.
Mestečko, ktoré pomaly zanikalo celé desaťročia
Monowi nebolo vždy také tiché. V tridsiatych rokoch minulého storočia tu žilo okolo stopäťdesiat ľudí – bola to živá komunita uprostred nebrasských prérií. Potom prišlo pomalé vyľudňovanie. Do roku 1980 zostalo osemnásť obyvateľov, do sčítania v roku 2000 len dvaja: Rudy a Elsie Eilerovci.
Mladšia generácia odchádzala za prácou a príležitosťami. Deti Elsie neurobili výnimku – syn a dcéra sa tiež odsťahovali z oblasti. Jej štyri vnúčatá a dve pravnúčatá žijú dnes v miestach od Sioux City v štáte Iowa až po ďaleké Holandsko.
Sama sebe starostka, sama sebe udeľuje licenciu
Po manželovej smrti sa Elsie ocitla v situácii, ktorá nemá vo svete mnoho paralel. Ako jediná obyvateľka Monowi zastáva všetky funkcie naraz: je starostkou, barmankou aj knihovníčkou. Každý rok sa musí zvoliť sama – a každý rok vyhrá.
Sama sebe vydáva licenciu na predaj alkoholu, sama sebe platí dane a sama vypracúva plán údržby ciest, aby mestečko dostalo štátne financie na štyri semafory. Byrokratický kolobeh nie je fikcia – je to každoročná realita ženy, ktorá riadi celé mesto.
Monowi sa rozkladá na ploche 0,54 kilometra štvorcového a najbližšia dedina Lynch je vzdialená asi jedenásť kilometrov. Aj tam žijú len necelé dve stovky ľudí.
Tri budovy, z toho jedna je krčma
V celom mestečku stoja práve tri aktívne budovy. Prvou je hostinec Monowi Tavern – jediný súkromný podnik, ktorý Elsie vlastní a prevádzkuje. Druhou je malá knižnica, ktorú Elsie založila po manželovej smrti a pomenovala ju po Rudym. Treťou je jej vlastný dom.
Do krčmy prichádzajú miestni farmári na rannú kávu, objavujú sa tu aj cestujúci zvedavci, ktorých k tomuto miestu pritiahli správy o jedinečnom mestečku. Elsie im varí, čapuje a obsluhuje – každý deň znovu.
Nedeľné kartové večery, ktoré trvajú do polnoci
Samota, o ktorej by si mnohí pomysleli, že musí byť neznesiteľná, Elsie podľa vlastných slov netrápí. „Chýbajú mi moje deti a býva mi za nimi smutno, ale necítim sa osamelo. Mám príliš veľa záujmov a starých priateľov,“ povedala.
V nedeľu večer sa v hostinci stretávajú priatelia z okolia na kartovú hru zvanú euchre – kombináciu hier pinochle a pitch, kde každý hrá proti každému. Partie sa tiahnu až do desiatej, niekedy do jedenástej, a niektorí hostia zostávajú rozprávať sa až do polnoci. „Odkedy som zostala sama, moji pravidelní hostia sa snažia nenechávať ma tam do neskorej noci,“ hovorí Elsie s pochopením pre ich ohľaduplnosť.
Priatelia, ktorých pozná celý život
Niekoľko Elsiných spolužiakov zo strednej školy stále žije v okolí, hoci nie priamo v Monowi. Niektorých z nich pozná od narodenia – aj oni vyrastali v tomto mestečku. „Ľudia, ktorých rodičov si pamätám ešte ako bábätká, sem teraz vodia svoje vlastné deti. Tak to jednoducho chodí, keď zostanete na jednom mieste,“ prezradila 92-ročná Elsie.
Táto sieť väzieb, ktorá sa budovala celé desaťročia, je zrejme jedným z dôvodov, prečo Monowi pre ňu nie je opusteným miestom – aj keď na jeho území trvalo žije len ona.
