Obsah článku
Tri neúspešné cykly umelého oplodnenia, päť rokov čakania a jedno veľké prekvapenie na záver – taký je príbeh Andrey Kessl, 32-ročnej ženy, ktorá sa rozhodla prehovoriť o tom, o čom väčšina mlčí. Nie o medicínskych protokoloch, ale o tom, čo sa deje doma, medzi štyrmi stenami, keď sa dvere kliniky zatvoria za vami.
„Panuje predstava, že IVF je proces, ktorý má svoj začiatok, stred a záver – a na záver príde to najťažšie, keď čakáte na výsledok. No my sme boli zahltení medicínskymi informáciami a zároveň absolútne nepripravení na to, čo sa deje medzi tým,“ hovorí Andrea. Práve preto nazvala svoj profil na sociálnych sieťach Medzi tým – aby vyplnila medzeru, ktorú sama bolestivo pocítila.
Problémy začali už v deviatich rokoch
Andreina cesta k IVF nezačala až vtedy, keď sa s manželom Patrikom rozhodli mať dieťa. Siaha omnoho ďalej – do detstva. V deviatich rokoch jej chirurgovia odstránili celý pravý vaječník pre rozsiahlu cystu. Lekári vtedy matke povedali priamo: v dospelosti môže mať dcéra problém s otehotnením.
S touto informáciou Andrea vyrastala. V pätnástich rokoch sa cysta objavila znovu, tentokrát lekárka vysvetlila možnosti aj dôrazne upozornila – nečakať s tehotenstvom do tridsiatky či tridsaťpäťky. Napriek tomu si Andrea spomína, že žiaden lekár jej nikdy neodporučil zmrazenie vajíčok ako preventívne opatrenie do budúcnosti.
Operácia, ktorá všetko odštartovala
Zlomovým okamihom sa stala ďalšia operácia vaječníka – tentokrát ľavého. Andrea bola v tom čase s Patrikom rok a pol. Prvá otázka lekára pred výkonom ju zasiahla: „Máte zmrazené vajíčka? Pretože sa môžete prebudiť bez vaječníka.“
Nemala. A práve to odštartovalo celú ich cestu k umelému oplodneniu. K pôvodným gynekologickým problémom pribudla neskôr aj diagnóza adenomyóza – ochorenie, pri ktorom tkanivo vnútornej výstelky maternice prerastá do jej svalovej steny. Spolu to vytvorilo podmienky, za ktorých prirodzené otehotnenie nebolo jednoduché.
Čo nik dopredu nepovie
Andrea opisuje, že ona aj manžel vstupovali do prvého cyklu IVF s pocitom, že vedia, čo ich čaká. Poznali medicínsky postup, rozumeli jednotlivým krokom. A predsa ich realita zaskočila.
„Zo začiatku som to brala celkom statočne. Naozaj som sa snažila byť vďačná svojmu telu, že toho zvláda veľa. Ale časom prídu aj myšlienky, že vaše telo nejakým spôsobom neustále zlyháva, nepodrží vás,“ opisuje. Každý ďalší neúspešný cyklus tieto myšlienky zosilňoval.
Hovorí aj o tom, ako na seba narazil jej emočný spôsob prežívania s manželovým pragmatizmom. Dvaja ľudia, jedna situácia – a predsa ju každý niesol inak. Aj to je podľa nej vec, na ktorú páry dopredu nemyslia.
Horská dráha, nie priama cesta
Tri cykly, tri negatívne výsledky. Po každom z nich sa dvojica musela vnútorne poskladať a rozhodnúť, či ísť ďalej. Andrea prirovnáva celé obdobie k jazde na horskej dráhe – nie preto, že by to bol klišé, ale preto, že striedanie nádeje a sklamania má skutočne fyzický rozmer. Hormóny, čakanie, výsledky, znovu hormóny.
Manžel Patrik pritom nebol len tichým pozorovateľom. Andrea otvorene hovorí o tom, že aj partner môže neúspešné IVF prežívať ťažko – a že sa o tom hovorí ešte menej než o ženských emóciách pri tomto procese.
Keď začali uvažovať o adopcii
Po troch neúspešných pokusoch sa v mysliach oboch začala objavovať otázka: čo ďalej? Andrea s Patrikom začali uvažovať aj o adopcii. Nie ako o kapitulácii, ale ako o ďalšej možnej ceste k rodičovstvu.
A práve vtedy – prirodzenou cestou – Andrea otehotnela. Dnes má ich syn štrnásť mesiacov.
Prečo sa rozhodla hovoriť nahlas
Rozhodnutie zdieľať tak osobný príbeh neprichádzalo ľahko. Andrea hovorí, že s manželom o tom dlho diskutovali – veď zverejňujú informácie, ktoré sú skutočne intímne. Nakoniec prevážilo presvedčenie, že ich skúsenosť môže mať reálnu hodnotu pre iné páry – pre tých, čo do procesu IVF vstupujú, aj pre tých, čo sú v ňom uprostred a nevedia, či je normálne cítiť to, čo cítia.
Svoj príbeh rozprávala v rámci videopodcastovej série O čom ženy (ne)hovoria. Profil Medzi tým na sociálnych sieťach si zakladala s jediným cieľom: pomôcť ostatným neprechádzať tým istým zmätkom v tichu.
